Občas len tak sedím. Teda sedím a myslím. Ono, veď to nie je nič svetoborné. Myslieť je normálne. Najčastejšie to na mňa príde, keď nemám žiadne povinnosti a môžem si dovoliť nachvíľku sedieť. Len tak.
A vtedy začnem myslieť. Trošku inak. Zrazu si uvedomím, že som sa zasekla. V duchu kričím, búrim sa, no navonok nevydám ani hláska. Idem sa z toho zblázniť. Myslím a pritom sa mi tak nechce... Dá sa to vôbec? Bezpochyby áno. Všetci to občas robíme.
Naše životy sú plné križovatiek. Treba sa rozhodnúť, kam?
Naše životy ovplyvňujeme vlastnými rozhodnutiami.
Naše životy menia okolnosti. Mnoho okolností.
A či už chcete, či nie, vždy sa niekto nájde. Niekto, kto vám s obrovskou radosťou začne strkať nos do vašej existencie a bude sa snažiť povedať, ako máte žiť. Ha! Ako žiť? Kto to vie? Nikto. Sme tu, aby sme sa to naučili, respektíve snažili naučiť, pretože sa nám to nikdy celkom nepodarí.
No musím sa pochváliť. Niečo som sa už predsa len naučila.
Počuli ste to. Ževraj žiť pre prítomnosť. Niekomu sa to zdá ako mnohokrát vyslovené klišé, ale sú to slová, ktorými sa riadim. Aspoň sa o to pokúšam.
Mnohí majú tentenciu analyzovať veci dávno minulé, trápiť sa, hovoriť si, čo keby... Takto sú ich mysličky hneď zamestnané. Snažia sa povedať nevypovedané. Nie. Takto naozaj nie. Aký to má zmysel? Minulosť nezmeníme.
Áno, naučila som sa to. Všetko, čo sa stalo malo svoj význam a vďaka tomu som dnes tam, kde som. A vy takisto.
Ja viem.
Nie je to ľahké. Sakra, fakt to nie je ľahké.
Preto občas sedím a myslím. Len tak...
